NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 19. novembra 2026(1)
Vec C‑853/25
RL
proti
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Ústavný súd Slovenskej republiky)
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica (EÚ) 2018/1673 – Trestný čin prania špinavých peňazí – Charta základných práv Európskej únie – Uplatniteľnosť – Článok 49 ods. 1 posledná veta – Zásada retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona (zásada lex mitior) – Uplatnenie v rámci dovolania v trestnom konaní – Dovolanie, ktoré sa musí podať v trojročnej lehote “
I. Úvod
1. Prejednávaná vec, ktorej kontext tvorí dovolanie podané proti odsudzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vydaného v trestnom konaní, poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť svoju judikatúru týkajúcu sa uplatniteľnosti zásady retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona(2), zakotvenej v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty základných práv Európskej únie(3), ako vyplýva najmä z rozsudku z 1. augusta 2025, BAJI Trans(4).
2. Táto zásada umožňuje obvinenému využiť vnútroštátne ustanovenie, ktoré nadobudlo účinnosť po spáchaní trestného činu a ktoré buď mení trestnoprávnu kvalifikáciu tohto trestného činu tak, že je pre neho priaznivejšia, alebo zmierňuje trest spojený s uvedeným trestným činom, pokiaľ tento obvinený ešte nebol právoplatne odsúdený.(5)
3. V prejednávanej veci bol sťažovateľ rozhodnutím odvolacieho súdu v zmysle slovenského práva právoplatne odsúdený. Pred uplynutím lehoty na podanie dovolania však slovenský zákonodarca znížil trest za predmetný trestný čin, a to v rámci pôsobnosti práva Únie. Keďže dovolací súd, teda Najvyšší súd Slovenskej republiky, neuplatnil zásadu lex mitior, tento sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, konštatoval porušenie tejto zásady.
4. V tomto kontexte sa od Súdneho dvora žiada, aby spresnil vymedzenie pojmu „právoplatný odsudzujúci rozsudok“ v zmysle práva Únie vzhľadom na špecifiká dovolania v rámci trestného konania podľa slovenského práva.
5. V tejto súvislosti sa pochybnosti predkladajúceho vnútroštátneho súdu zameriavajú najmä na prípadný vplyv trojročnej lehoty, ktorá plynie od doručenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorú má podľa slovenského práva odsúdený alebo prokuratúra (Slovenská republika) na podanie dovolania v trestnom konaní.
6. Ak by taká lehota predstavovala okolnosť odôvodňujúcu konštatovanie, že toto dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, malo by to za následok, že zmena trestného zákona, ktorá je priaznivá pre odsúdeného, ku ktorej došlo po jeho odsúdení v odvolacom konaní, by sa na neho podľa práva Únie v rámci uvedeného dovolania nemala uplatniť.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
7. Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva(6) stanovuje:
„1. Touto smernicou sa stanovujú minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblasti prania špinavých peňazí.
2. Táto smernica sa nevzťahuje na pranie špinavých peňazí, pokiaľ ide o majetok pochádzajúci z trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Únie, na ktoré sa vzťahujú osobitné pravidlá stanovené v smernici (EÚ) 2017/1371[(7)].“
8. V článku 2 bode 1 písm. o) smernice 2018/1673 sa uvádza:
„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
1. ‚trestná činnosť‘ je akýkoľvek druh trestnej účasti na spáchaní akéhokoľvek trestného činu, za ktorý možno v súlade s vnútroštátnym právom uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie spojené s odňatím slobody s hornou hranicou trestnej sadzby viac ako jeden rok, alebo v prípade členských štátov, ktoré majú vo svojich právnych systémoch stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby za trestné činy, akéhokoľvek trestného činu, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie spojené s odňatím slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby viac ako šesť mesiacov. V každom prípade sa za trestnú činnosť považujú trestné činy v rámci týchto kategórií:
…
o) lúpež alebo krádež.“
9. Článok 3 tejto smernice stanovuje:
„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby nasledujúce konanie, ak je spáchané úmyselne, bolo postihnuteľné ako trestný čin:
a) zmena povahy alebo prevod majetku s vedomím, že takýto majetok pochádza z trestnej činnosti, s cieľom zatajiť alebo zakryť nezákonný pôvod majetku alebo pomôcť akejkoľvek osobe, ktorá je zapojená do páchania takejto činnosti, aby sa vyhla právnym dôsledkom svojho konania;
b) zatajenie alebo zakrytie pravej povahy, zdroja, miesta, rozmiestnenia, pohybu majetku, práv na majetok alebo vlastníctva majetku s vedomím, že takýto majetok pochádza z trestnej činnosti;
c) nadobudnutie, držba alebo používanie majetku s vedomím, že v čase nadobudnutia tento majetok pochádzal z trestnej činnosti.
2. Členské štáty môžu prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby konanie uvedené v odseku 1 bolo trestané ako trestný čin, keď osoba, ktorá ho spáchala, tušila alebo mala vedieť, že daný majetok pochádza z trestnej činnosti.
3. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby:
a) predchádzajúce alebo súbežné odsúdenie za trestnú činnosť, z ktorej daný majetok pochádza, nebolo nevyhnutnou podmienkou na odsúdenie za trestné činy uvedené v odsekoch 1 a 2;
b) odsúdenie za trestné činy uvedené v odsekoch 1 a 2 bolo možné, ak sa zistí, že majetok pochádza z trestnej činnosti, a to bez toho, aby bolo potrebné preukázať všetky znaky skutkovej podstaty alebo všetky okolnosti týkajúce sa uvedenej trestnej činnosti vrátane totožnosti páchateľa;
c) sa trestné činy uvedené v odsekoch 1 a 2 vzťahovali aj na majetok pochádzajúci z konania, ku ktorému došlo na území iného členského štátu alebo tretej krajiny, ak by uvedené konanie bolo trestnou činnosťou, ak by k nej došlo v domovskej krajine.
…
5. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby konanie uvedené v odseku 1 písm. a) a b) bolo postihnuteľné ako trestný čin, ak ho spáchali osoby, ktoré spáchali trestnú činnosť, z ktorej majetok pochádza, alebo sa na nej zúčastnili.“
10. Podľa článku 5 uvedenej smernice:
„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby za trestné činy uvedené v článkoch 3 a 4 bolo možné uložiť účinné, primerané a odrádzajúce trestné sankcie.
2. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby za trestné činy uvedené v článku 3 ods. 1 a 5 bolo možné uložiť trest odňatia slobody s hornou trestnou sadzbou najmenej štyri roky.
3. Členské štáty tiež prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa na fyzické osoby, ktoré spáchali trestné činy uvedené v článkoch 3 a 4 v prípade potreby uplatnili aj ďalšie sankcie alebo opatrenia.“
11. Článok 6 ods. 2 písm. a) tej istej smernice stanovuje:
„Členské štáty môžu stanoviť, že vo vzťahu k trestným činom uvedeným v článku 3 ods. 1 a 5 a článku 4 sa za priťažujúce považujú tieto okolnosti:
a) legalizovaný majetok má značnú hodnotu…“
B. Slovenské právo
1. Ústava Slovenskej republiky
12. Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky:
„Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“
2. Trestný zákon
13. V § 11 ods. 3 Trestného zákona sa stanovuje:
„Zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, sa považuje za obzvlášť závažný.“
14. Ustanovenie § 125 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom ku dňu vydania odsudzujúceho rozsudku odvolacieho súdu týkajúceho sa RL, teda 14. decembra 2023(8), stanovovalo:
„Škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej sumy. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu.“
15. Od 6. augusta 2024, keď nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, z 11. marca 2024 (ďalej len „novela“), tento § 125 ods. 1 stanovuje:
„Škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 700 eur. Škodou väčšou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 20 000 eur. Značnou škodou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 250 000 eur. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 650 000 eur. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu.“
16. Ustanovenie § 212 Trestného zákona v znení účinnom k 14. decembru 2023 stanovovalo:
„(1) Kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a
a) spôsobí tak malú škodu,
…
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
…
(4) Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu,
…“
17. Ustanovenie § 212 ods. 3 písm. a) tohto zákona od nadobudnutia účinnosti novely stanovuje:
„Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) a spôsobí ním značnú škodu.“
18. Ustanovenie § 233 uvedeného zákona v znení účinnom k 14. decembru 2023 stanovovalo:
„(1) Kto nadobudne, prechováva alebo užíva vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti spáchanej inou osobou na území Slovenskej republiky alebo v cudzine, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.
(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá ten, kto
a) ukryje, na seba alebo iného prevedie vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti spáchanej na území Slovenskej republiky alebo v cudzine,
…
(5) Odňatím slobody na dvanásť rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) vo veľkom rozsahu,
b) vo vzťahu k veci pochádzajúcej z obzvlášť závažného zločinu…
…“
19. Ustanovenie § 233 ods. 4 písm. b) toho istého zákona od nadobudnutia účinnosti novely stanovuje:
„Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
…
b) v značnom rozsahu…“
3. Trestný poriadok
20. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku:
„Dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.“
21. V § 369 ods. 1 a 2 Trestného poriadku sa uvádza:
„(1) Dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 podá minister spravodlivosti [Slovenskej republiky] len na podnet. …
(2) Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku [napadnutého rozhodnutia],
b) obvinený vo svoj prospech proti výroku [napadnutého rozhodnutia], ktorý sa ho priamo týka.“
22. V § 370 ods. 1 Trestného poriadku sa uvádza:
„Ak sa dovolanie podáva v neprospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu prokurátorovi. Ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi alebo zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.“
23. V § 371 Trestného poriadku sa uvádza:
„(1) Dovolanie možno podať, ak
a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,
b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,
f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,
j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,
l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania,
m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3,
n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.
(2) Minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste. Minister spravodlivosti podá dovolanie aj vtedy, ak súd rozsudkom schválil dohodu o vine a treste, ktorá nie je so zreteľom na závažné porušenie hmotnoprávnych ustanovení primeraná alebo spravodlivá.
(3) Minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci.
(4) Dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Podnet podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.
(5) Dôvody podľa odseku 1 písm. i) a podľa odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.
(6) Dovolanie v neprospech obvineného nemožno podať len z toho dôvodu, že súd postupoval podľa § 391 ods. 2 alebo § 405 písm. b).
(7) Dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka
24. Po vydaní rozsudku Okresného súdu Bratislava I (Slovenská republika) z 26. mája 2023 Krajský súd v Bratislave (Slovenská republika) 14. decembra 2023 v odvolacom konaní odsúdil RL na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov a ochranný dohľad na dva roky za to, že počas roka 2022 spáchal obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) a § 212 ods. 4 písm. a) Trestného zákona a pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a) a § 233 ods. 5 písm. a) a b) tohto Trestného zákona.
25. V súlade s § 125 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom ku dňu vyhlásenia tohto odsudzujúceho rozsudku sa spôsobená škoda, ktorá sa rovnala sume 400 000 eur za krádež a sume 370 000 eur za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti,(9) mala kvalifikovať ako „škoda veľkého rozsahu“. K tomuto dňu teda bolo možné uložiť RL trest odňatia slobody na desať rokov až pätnásť rokov za obzvlášť závažný zločin krádeže, ktorý spáchal, a trest odňatia slobody na dvanásť rokov až dvadsať rokov za obzvlášť závažný zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, a to podľa § 212 ods. 4 písm. a) a § 233 ods. 5 písm. a) a b) Trestného zákona.
26. Dňa 17. júla 2024 podal RL dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku, ktorý bol voči nemu vydaný, na základe § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku.
27. Dňa 6. augusta 2024 novela nadobudla účinnosť.
28. Novelou bol zmenený okrem iného § 125 ods. 1 Trestného zákona, ktorý v súčasnosti vymedzuje značnú škodu ako škodu prevyšujúcu sumu 250 000 eur a škodu veľkého rozsahu ako škodu prevyšujúcu sumu 650 000 eur. Podľa tejto novej právnej úpravy teda trestné činy, aké spáchal RL, treba považovať za trestné činy, ktorými bola spôsobená značná škoda, a už nie škoda veľkého rozsahu, v dôsledku čoho za krádež a legalizáciu výnosu z trestnej činnosti, ktoré spáchal, možno v súčasnosti samostatne uložiť trest odňatia slobody na dva roky až osem rokov.
29. Dňa 30. apríla 2025 Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietol dovolanie RL bez toho, aby preskúmal prípadný vplyv nadobudnutia účinnosti novely na odsudzujúci rozsudok, ktorý bol voči nemu vydaný.
30. Dňa 7. októbra 2025 RL podal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. RL kritizuje najmä neprimeranosť uloženého trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený, a skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil článok 49 ods. 1 poslednú vetu Charty, ako ho vyložil Súdny dvor vo svojom rozsudku BAJI Trans, tým, že na neho neuplatnil priaznivejšiu právnu úpravu.
31. Na základe výzvy predkladajúceho vnútroštátneho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že rozsudok BAJI Trans sa neuplatní na prejednávanú vec z dôvodu, že po prvé dovolanie v trestnom konaní je potrebné odlíšiť od kasačnej sťažnosti v správnom konaní, po druhé vec bola pred vydaním rozhodnutia tohto súdu o dovolaní právoplatne uzavretá a po tretie prekážkou je aj trojročná lehota na podanie dovolania.
32. Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že je potrebné určiť, či sa zásada lex mitior, ktorá je stanovená v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty, má uplatniť na dovolanie v rámci trestného konania podané proti odsudzujúcemu rozsudku, ktorý je podľa slovenského práva právoplatný.
33. Tento súd uvádza, že za rozhodujúce nie je možné považovať povahu kasačnej sťažnosti a jej porovnanie vo vzťahu k dovolaniu. Za rozhodujúci moment je naopak potrebné považovať „právoplatnosť“ alebo „definitívnosť“ rozhodnutia vo veci (ktoré je ďalej už nemenné, nezmeniteľné a nezrušiteľné na národnej úrovni). Práve vzhľadom na spornosť momentu, kedy sa považuje rozhodnutie na vnútroštátnej úrovni za „právoplatné“, „definitívne“, alebo „konečné“, sťažovateľ navrhol prerušenie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky za súčasného iniciovania prejudiciálneho konania.
34. V prvom rade predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že RL bol okrem iného právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti v zmysle § 233 ods. 2 písm. a) a § 233 ods. 5 písm. a) a b) Trestného zákona. Toto ustanovenie bolo pritom zmenené zákonom č. 312/2020 Z. z. o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 11. novembra 2020 v znení neskorších predpisov, a to s cieľom prebrať smernicu 2018/1673. Uvedené ustanovenie teda slúži na prebratie práva Únie, a preto patrí do pôsobnosti Charty v zmysle jej článku 51 ods. 1.
35. V druhom rade tento súd pripomína jednak to, že RL bol právoplatne odsúdený podľa slovenského práva 14. decembra 2023, a jednak to, že pred uplynutím lehoty na podanie dovolania proti tomuto odsudzujúcemu rozsudku slovenský zákonodarca znížil rozsah trestov za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti.
36. V treťom rade uvedený súd zdôrazňuje, že Súdny dvor vo svojom rozsudku BAJI Trans uviedol, že odsúdenie nemožno považovať za právoplatné, kým je napadnuteľné „riadnym opravným prostriedkom“, pričom tento pojem sa má chápať ako každý opravný prostriedok, ktorý je súčasťou riadneho priebehu konania a ktorý ako taký predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať a ktorý strany konania môžu podať v lehote stanovenej zákonom a bez toho, aby museli odôvodniť výnimočné okolnosti, pričom je spôsobilý dosiahnuť zrušenie alebo zmenu odsudzujúceho rozsudku alebo uloženého trestu.
37. Vo štvrtom rade dovolacie dôvody, ako sú stanovené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, zahŕňajú popri rozmanitých procesných vadách aj hmotnoprávne dôvody, konkrétne to, že bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon nepripúšťa, alebo to, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
38. Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu dovolanie, ako je upravené v slovenskom práve, je teda súčasťou riadneho priebehu konania, ktoré ako také predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať. Vyčerpanie tohto opravného prostriedku je aj rutinnou podmienkou možnosti výkonu subsidiárnej právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
39. V piatom rade tento súd tvrdí, že Trestný poriadok umožňuje podať podnet na odloženie výkonu rozhodnutia napadnutého dovolaním. Okrem toho, ak bol uložený trest odňatia slobody vykonaný a Najvyšší súd Slovenskej republiky zruší tento odsudzujúci rozsudok, tento súd rozhodne o väzbe.
40. V šiestom rade predkladajúci vnútroštátny súd uznáva, že lehota na podanie dovolania, ktorá je trojročná, je lehotou, ktorá je medzi členskými štátmi nezvyčajne dlhá. Napriek tomu nie je isté, či len táto dĺžka môže vylúčiť uplatniteľnosť zásady lex mitior v rámci tohto druhu konania. Vzniká tak otázka, či by osoby odsúdené v odvolacom konaní mali znášať dôsledky potenciálne nekvalitného právneho predpisu, pokiaľ ide o lehotu, ktorá im je priznaná na uplatnenie ich práva na podanie dovolania proti tomuto odsudzujúcemu rozsudku.
41. Za týchto podmienok Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„M[ajú] sa článok 49 ods. 1 posledná veta [Charty] a v nej obsiahnutá zásada [lex mitior] vykladať tak, že napriek tomu, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy je dovolanie v rámci trestného konania mimoriadnym opravným prostriedkom smerujúcim voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu s trojročnou lehotou na jeho podanie pre odsúdeného,… súd rozhodujúci o dovolaní má povinnosť uplatniť voči odsúdenej osobe priaznivejšiu vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť po vyhlásení dovolaním napadnutého súdneho rozhodnutia?“
42. Najvyšší súd Slovenskej republiky, slovenská vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Dňa 15. októbra 2026 sa uskutočnilo pojednávanie, počas ktorého RL, slovenská vláda a Komisia okrem iného ústne odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom.
IV. Analýza
A. O právomoci Súdneho dvora
43. Komisia sa domnieva, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na prejudiciálnu otázku, keďže článok 49 ods. 1 posledná veta Charty sa neuplatní na spor vo veci samej, lebo tento spor nevykazuje dostatočnú súvislosť s právom Únie.
44. Komisia uznáva, že smernica 2018/1673 obsahuje ustanovenia, ktorých cieľom je harmonizácia trestného práva hmotného. Vzhľadom na to, že zásada lex mitior, zakotvená v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty, má priamy vplyv na uplatniteľnú trestnú sadzbu, existuje určitá súvislosť s požiadavkami, ktoré táto smernica ukladá členským štátom.
45. Komisia sa však domnieva, že v prejednávanej veci je potrebné uplatniť judikatúru, podľa ktorej pojem „vykonávanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty predpokladá existenciu súvislosti medzi aktom práva Únie a predmetným vnútroštátnym opatrením, ktorá presahuje podobnosť dotknutých oblastí alebo nepriame vplyvy jednej oblasti na inú.(10)
46. Prejudiciálna otázka sa totiž netýka výkladu smernice 2018/1673. Okrem toho Komisia poukazuje na to, že hoci sa spor vo veci samej týka trestného činu prania špinavých peňazí, relevantné ustanovenia slovenského práva, ktoré uvádza predkladajúci vnútroštátny súd, sú ustanovenia Trestného poriadku o dovolaní, ktoré nepredstavujú transpozíciu tejto smernice. Uvedená smernica pritom nemá žiadny vplyv na podmienky podávania dovolaní v slovenskom trestnom práve, keďže jej pôsobnosť nezahŕňa otázky týkajúce sa trestného práva procesného.
47. Okrem toho sa Komisia domnieva, že situácia, o ktorú ide v spore vo veci samej, sa odlišuje od situácie, v ktorej bol vydaný rozsudok BAJI Trans. Zatiaľ čo sa totiž tento rozsudok týkal uloženia sankcie z dôvodu nesplnenia povinnosti periodickej prehliadky tachografu, ktorú ukladalo právo Únie, smernica 2018/1673 stanovuje iba minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblasti prania špinavých peňazí, a to nezávisle od porušenia ustanovení práva Únie. Inými slovami, sankcie, ktoré členské štáty musia stanoviť na základe tejto smernice, nepredstavujú sankcie za porušenie ustanovení práva Únie, ale ide o samotný obsah harmonizácie, ktorú majú členské štáty vykonať na základe tejto smernice.
48. Zo všeobecnejšieho hľadiska Komisia zastáva názor, že uplatňovanie vnútroštátneho trestného práva v rámci každého konkrétneho trestného konania predstavuje vykonávanie práva Únie iba vtedy, ak je vedenie konkrétnych trestných konaní potrebné na splnenie povinností vyplývajúcich z práva Únie, napríklad na ochranu finančných záujmov Únie podľa článku 325 ZFEÚ.(11)
49. Naproti tomu podľa Komisie prijatie aktu Únie, ktorý stanovuje minimálnu harmonizáciu v určitej oblasti trestného práva, akým je smernica 2018/1673, nestačí na to, aby sa každé trestné konanie začaté v členskom štáte pre trestný čin, ktorý patrí do pôsobnosti tejto minimálnej harmonizácie, považovalo za vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Uplatniteľnosť Charty v takýchto situáciách by totiž otvorila možnosť preskúmať v rámci takéhoto konania dodržiavanie všetkých práv zakotvených v Charte, a teda by rozšírila právomoc Súdneho dvora na veľký počet trestných konaní v členských štátoch, čím by sa Súdny dvor zmenil na všeobecný súd pre ľudské práva.
50. S cieľom reagovať na pochybnosti Komisie týkajúce sa právomoci Súdneho dvora na zodpovedanie prejudiciálnej otázky pripomínam, že z článku 51 ods. 1 Charty vyplýva, že jej ustanovenia sú určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, avšak nie mimo týchto situácií.(12)
51. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora ďalej vyplýva, že členský štát vykonáva právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty pri plnení povinnosti, ktorá je uvedená v akte práva Únie a ktorá spočíva v stanovení sankcie za porušenia uvedené v tomto akte.(13)
52. V prejednávanej veci sa slovenskými ustanoveniami, ktoré stanovujú trestnoprávne sankcie za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti a prísnejšie tresty v závislosti od výšky takto legalizovaných finančných prostriedkov, preberajú články 2, 3, 5 a 6 smernice 2018/1673. Z článku 3 ods. 1, článku 5 ods. 2 a článku 6 ods. 2 písm. a) tejto smernice konkrétne vyplýva, že právo Únie ukladá členským štátom povinnosť stanoviť za taký trestný čin trestnoprávnu sankciu v podobe trestu odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej štyri roky, a dokonca im umožňuje túto sankciu sprísniť, ak sa pranie špinavých peňazí týka značnej sumy.
53. Z uvedeného vyplýva, že slovenské orgány tým, že prijali ustanovenia slovenskej právnej úpravy, vykonali právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.(14) Trest odňatia slobody bol uložený RL práve na základe tejto právnej úpravy.
54. Spor vo veci samej sa teda týka vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa vykonáva právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, v dôsledku čoho požiadavky vyplývajúce zo základných práv zakotvených v Charte musia byť v rámci tohto sporu dodržané.(15)
55. Zastávam teda názor, že – tak ako Súdny dvor rozhodol vo svojom rozsudku BAJI Trans – zásada lex mitior, zakotvená v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty, sa uplatní na spor vo veci samej.
56. Na rozdiel od názoru Komisie si nemyslím, že by na tomto závere mohla niečo zmeniť skutočnosť, že smernica 2018/1673 zavádza iba minimálnu harmonizáciu a obmedzuje sa na stanovenie minimálnych pravidiel týkajúcich sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblasti prania špinavých peňazí, čo navyše potvrdzuje judikatúra Súdneho dvora.(16) Je nepodstatné, že na rozdiel od situácie posudzovanej vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok BAJI Trans, táto smernica neobsahuje hmotnoprávne požiadavky vlastné právu Únie, ktorých nedodržanie by malo byť sankcionované, ale obmedzuje sa na minimálnu harmonizáciu sankcií, ktoré sa majú ukladať za trestné činy, ktoré samy osebe nepredstavujú porušenie iných ustanovení práva Únie.
57. V tejto súvislosti poukazujem na to, že Súdny dvor už vyložil článok 49 ods. 1 poslednú vetu Charty v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa vykonávania rámcového rozhodnutia 2004/757/SVV(17) členským štátom, pričom týmto rámcovým rozhodnutím sa stanovujú len minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami, bez toho, aby sa opieral o iné ustanovenia práva Únie, ktorými by sa harmonizovala táto oblasť.(18)
58. Okrem toho nepovažujem za relevantné uplatniť v rámci prejednávanej veci závery vyplývajúce z rozsudku z 28. novembra 2024, PT (Dohoda uzavretá medzi prokurátorom a páchateľom)(19), na ktoré poukazuje Komisia.
59. V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že vzťah medzi ustanoveniami trestného práva hmotného Únie, ktoré sú obsiahnuté v rámcovom rozhodnutí 2004/757, ako aj v rámcovom rozhodnutí 2008/841/SVV(20), na jednej strane a ustanoveniami bulharského trestného práva procesného, ktorými sa riadi dohoda o vine a treste, na druhej strane neprekračuje podobnosť alebo nepriame vplyvy prvých uvedených ustanovení na druhé uvedené ustanovenia, v dôsledku čoho nemožno medzi nimi preukázať súvislosť.(21)
60. Súdny dvor neskôr vo svojom rozsudku z 11. júna 2026, Stogenčev(22), rozhodol, že to isté platí pre vzťah medzi ustanoveniami trestného práva hmotného Únie obsiahnutými v Dohovore o boji proti korupcii úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov členských štátov Európskej únie vypracovanom na základe článku K.3 ods. 2 písm. c) ZEÚ(23), ktorý okrem iného v článku 2 ods. 1 definuje trestný čin prijímania úplatku a v článku 5 ods. 1 tohto dohovoru v spojení s týmto článkom 2 ods. 1 stanovuje požiadavky sankcií spojených s týmto trestným činom, a vnútroštátnymi pravidlami trestného konania všeobecnej povahy týkajúcimi sa neprípustnosti dôkazov, pri ktorých zhromažďovaní došlo k nezrovnalostiam, alebo dôsledkov takej neprípustnosti.(24) Podľa Súdneho dvora totiž tento dohovor neukladá členským štátom žiadnu osobitnú povinnosť, pokiaľ ide o prípustnosť dôkazov.(25)
61. V tomto rozsudku Súdny dvor uviedol, že skutočnosť, že uvedený dohovor sa vykonáva vnútroštátnymi ustanoveniami trestného práva hmotného, ktoré stanovujú trestnosť činu prijímania úplatku, nemôže spôsobiť uplatniteľnosť Charty na všetky aspekty trestného konania začatého proti osobe podozrivej z prijímania úplatku.(26)
62. Nazdávam sa však, že situácia, o ktorú ide v spore vo veci samej, je odlišná. Otázka predložená Súdnemu dvoru totiž smeruje k tomu, či sa pravidlo trestného práva hmotného, a to zásada lex mitior, ako je zakotvená v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty, uplatní na situáciu, v ktorej smernica 2018/1673 uložila členským štátom povinnosť stanoviť trestnoprávnu sankciu za trestný čin prania špinavých peňazí. Má sa teda rozhodnúť, či je spôsob, akým je tento trestný čin sankcionovaný podľa slovenského práva v štádiu dovolacieho konania, zlučiteľný s normou trestného práva hmotného vyššej právnej sily.
63. Procesné ustanovenia týkajúce sa dovolania v slovenskom práve majú priamy vplyv na plnenie represívnych povinností, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z tejto smernice a ktoré musia byť vymedzené v súlade s Chartou, najmä s jej článkom 49 ods. 1 poslednou vetou. Konštatovanie, že uvedená smernica neupravuje procesné podmienky trestného stíhania pre trestný čin prania špinavých peňazí, a najmä podmienky, za ktorých možno podať dovolanie, preto nemôže stačiť na vylúčenie uplatnenia Charty.
64. Súdny dvor by mal teda podľa môjho názoru prijať úvahy podobné tým, ktoré uviedol vo svojom rozsudku BAJI Trans. Súdny dvor totiž v tomto rozsudku konštatoval, že spor, ktorý prejednával Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie o potvrdení správnej pokuty, sa týkal vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa vykonáva právo Únie, v dôsledku čoho požiadavky vyplývajúce z Charty musia byť v rámci tohto sporu dodržané.(27) Súdny dvor preto preskúmal, či slovenské procesné pravidlo, podľa ktorého sa v rámci kasačnej sťažnosti v správnom konaní nemožno odvolávať na zásadu lex mitior, je zlučiteľné so zásadou trestného práva hmotného zakotvenou v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty.
65. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na prejudiciálnu otázku.
B. O veci samej
66. Podľa slovenského práva môže stíhaná osoba podať ústavnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky s cieľom dosiahnuť vydanie rozhodnutia, ktorým sa konštatuje, že právoplatným rozhodnutím boli porušené jej základné práva. Ak je ústavná sťažnosť dôvodná, tento súd zruší sporné rozhodnutie. Práve v rámci uvedeného konania vznikol spor vo veci samej, v rámci ktorého bol podaný prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.
67. Predkladajúci vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 49 ods. 1 posledná veta Charty vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý rozhoduje o dovolaní proti súdnemu rozhodnutiu, ktoré je odsudzujúcim rozsudkom vydaným v trestnom konaní a ktoré sa podľa vnútroštátneho práva považuje za právoplatné, je povinný uplatniť právnu úpravu, ktorá je pre odsúdeného priaznivejšia, ak táto právna úprava nadobudla účinnosť po vydaní tohto súdneho rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, že toto dovolanie možno podať v trojročnej lehote.
68. Predkladajúci vnútroštátny súd sa teda pýta, či na základe zásady lex mitior, zakotvenej v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty, mal Najvyšší súd Slovenskej republiky zohľadniť miernejší trest za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, ktorý nadobudol účinnosť v období medzi dňom, keď bol RL odsúdený v odvolacom konaní, a dňom, keď tento súd rozhodol o jeho dovolaní.(28)
69. Pripomínam, že povinnosť uplatniť podľa článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty zákon nasledujúci po spáchaní trestného činu je podmienená tým, že tento zákon „ustanovuje miernejší trest“. Uplatnenie tohto ustanovenia teda predpokladá postupné uplatňovanie právnych predpisov v časovom slede a spočíva v konštatovaní, že toto postupné uplatňovanie vyjadruje v rámci dotknutého právneho poriadku zmenu stanoviska v prospech páchateľa trestného činu, buď pokiaľ ide o trestnoprávnu kvalifikáciu skutkov, ktoré môžu predstavovať trestný čin, alebo pokiaľ ide o trest, ktorý sa má uložiť za spáchanie takého trestného činu.(29)
70. Podľa môjho názoru nie je sporné, že slovenský zákonodarca prijatím novely zmenil svoje stanovisko k trestu, ktorý sa má uložiť za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, a že táto zmena je priaznivá pre RL.
71. V dôsledku toho treba novelu považovať za predpis trestného práva hmotného, ktorý je pre obžalovaného priaznivejší a ktorý sa preto má na neho v súlade s rozsudkom BAJI Trans uplatniť, kým nebol právoplatne odsúdený v zmysle práva Únie.
72. Treba pripomenúť, že podľa Súdneho dvora sa má pravidlo retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona, ktoré sa nachádza v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty, uplatniť, pokiaľ nebol vyhlásený žiadny právoplatný odsudzujúci rozsudok.(30)
73. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že hoci pravidlá trestného konania patria do právomoci členských štátov, pokiaľ Únia neprijala právne predpisy v tejto oblasti, členské štáty sú pri výkone tejto právomoci povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, vrátane základných práv zakotvených v Charte.(31)
74. Súdny dvor preto zastáva názor, že hoci sa posúdenie právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku musí vykonať na základe práva členského štátu, ktorý tento rozsudok vydal, nič to nemení na tom, že tento pojem musí mať na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty v celej Únii autonómny a jednotný výklad, keďže určuje rozsah práva zaručeného týmto ustanovením, a teda aj rozsah povinností, ktoré z neho vyplývajú členským štátom.(32)
75. Z uvedeného vyplýva, že okolnosť, že odsúdenie sa podľa vnútroštátneho práva považuje za právoplatné, nie je rozhodujúca na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty súdom, na ktorý bol podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým bolo toto odsúdenie vyhlásené.(33)
76. Odsúdenie totiž nemožno považovať za právoplatné v zmysle článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty, ak ho možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, teda akýmkoľvek opravným prostriedkom, ktorý je súčasťou riadneho priebehu konania a ktorý ako taký predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať.(34)
77. Tak je to v prípade, ak odsúdená osoba alebo orgán verejnej moci, ktorý vedie trestné stíhanie, môžu v lehote stanovenej zákonom a bez toho, aby museli odôvodniť výnimočné okolnosti, ako je napríklad potreba zabezpečiť v záujme zákona konzistentnosť judikatúry, podať súdny prostriedok nápravy s cieľom dosiahnuť zrušenie alebo zmenu odsudzujúceho rozsudku alebo uloženého trestu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že takýto opravný prostriedok sa vo vnútroštátnom práve považuje za mimoriadny opravný prostriedok. Pokiaľ totiž lehota na podanie takéhoto opravného prostriedku neuplynula alebo o ňom nebolo rozhodnuté, rozhodnutie o tomto odsúdení a treste nemožno na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty považovať za rozhodnutie, ktoré s konečnou platnosťou ukončilo trestné stíhanie.(35)
78. Navyše Súdny dvor spresnil, že bez toho, aby to bolo rozhodujúce, odkladný účinok podania opravného prostriedku proti odsudzujúcemu rozsudku je znakom toho, že tento opravný prostriedok sa týka rozhodnutia, ktoré nemožno považovať za právoplatné na účely uplatnenia tohto ustanovenia.(36)
79. Ak teda možno za vyššie uvedených podmienok podať dovolanie proti súdnemu rozhodnutiu, toto rozhodnutie môže nadobudnúť právoplatnosť na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty len vtedy, ak účastníci konania vyčerpali tento zákonný opravný prostriedok alebo nechali uplynúť lehotu na podanie dovolania bez toho, aby ho podali.(37)
80. Z článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty preto vyplýva, že dovolací súd je v zásade povinný uplatniť na páchateľa trestného činu, ktorého sankcia patrí do výkonu práva Únie, trestnoprávnu úpravu, ktorá je pre tohto páchateľa priaznivá, aj keď táto právna úprava nadobudla účinnosť po vyhlásení súdneho rozhodnutia, ktoré je predmetom tohto dovolania.(38)
81. Z rozsudku BAJI Trans vyplýva, že je nepodstatné, či je predmetný odsudzujúci rozsudok podľa vnútroštátneho práva právoplatný. Ako totiž správne uvádza predkladajúci vnútroštátny súd, moment nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúcich rozsudkov sa v jednotlivých členských štátoch líši, či už ide o okamih, keď proti rozsudku už nemožno podať odvolanie, alebo keď už nemožno podať dovolanie.(39) Práve z dôvodu týchto rozdielov Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že ide o pojem práva Únie, ktorého hlavnou charakteristikou je, či existuje riadny opravný prostriedok, ktorý ešte možno podať, alebo nie.
82. Okrem toho sa podľa môjho názoru z rozsudku BAJI Trans nedá vyvodiť, že výklad článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty, ktorý podal Súdny dvor, sa vzťahuje iba na správne sankcie a nie na tresty za trestné činy.
83. Práve na základe kritérií, ktoré Súdny dvor zdôraznil v tomto rozsudku, je potrebné posúdiť, či opravný prostriedok stanovený vnútroštátnym právom predstavuje riadny opravný prostriedok v zmysle práva Únie.
84. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa domnieva, že dovolanie v rámci trestného konania nepredstavuje riadny opravný prostriedok. Tento súd totiž poukazuje na to, že toto dovolanie možno podať iba proti právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu súdu, že mu predchádza odvolacie konanie, že je možné podať ho v dlhej lehote troch rokov, že dôvody na jeho podanie sú prísne vymedzené a obmedzené(40) a že na základe súdneho rozhodnutia, proti ktorému smeruje uvedené dovolanie, sa už tri roky môžu vykonávať tresty. Dovolanie je teda svoju povahou mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa, a preto uplatnenie článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty v tomto prípade neprichádza do úvahy.(41) Konštatovania Súdneho dvora uvedené v jeho rozsudku BAJI Trans preto nemožno uplatniť v rámci trestného konania z dôvodu zásadného rozdielu medzi dovolaním v trestnom konaní a kasačnou sťažnosťou v správnom konaní.
85. Naproti tomu sa domnievam, že vzhľadom na kritériá, ktoré Súdny dvor sformuloval vo svojom rozsudku BAJI Trans, dovolanie v rámci trestného konania, ktoré je predmetom tejto veci, predstavuje riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho sa v tomto konaní uplatní zásada lex mitior, ktorá je zakotvená v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty.
86. Po prvé totiž cieľom tohto opravného prostriedku a jeho možným budúcim účinkom je zrušenie predtým vydaného odsudzujúceho rozsudku.
87. Po druhé ide o opravný prostriedok, ktorý môže podať odsúdená osoba alebo orgán verejnej moci, ktorý vedie trestné stíhanie. Ako správne zdôrazňuje slovenská vláda s odvolaním sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(42), dostupnosť opravného prostriedku stranám konania je znakom existencie riadneho opravného prostriedku.(43) Je to odôvodnené tým, že trestné konanie je založené na zásade kontradiktórnosti a na zásade rovnosti strán, a preto dostupnosť opravného prostriedku stranám tohto konania vedie iba k faktickému pokračovaniu konania na ďalšom stupni, čo svedčí o riadnej povahe tohto prostriedku nápravy.(44)
88. Po tretie trojročná lehota na podanie opravného prostriedku je stanovená zákonom.
89. Je pravda, že predkladajúci vnútroštátny súd uznáva, že v porovnaní s lehotami na podanie dovolania platnými v ostatných členských štátoch ide o nezvyčajne dlhú lehotu.(45) Tento súd však pochybuje o tom, či izolovane len samotná dĺžka dovolacej lehoty môže vylúčiť uplatnenie zásady lex mitior.
90. V tejto súvislosti poukazujem na to, že ak by sa uznal názor, podľa ktorého značná dĺžka dovolacej lehoty stačí na to, aby sa dovolanie považovalo za mimoriadny opravný prostriedok, znamenalo by to zbaviť dovolateľov, ktorí podajú takýto opravný prostriedok v lehote približujúcej sa lehote obvykle uznanej v iných členských štátoch, ako je napríklad dvojmesačná lehota, výhody vyplývajúcej zo zásady lex mitior. Títo dovolatelia by sa tak len na základe existencie veľmi dlhej zákonnej dovolacej lehoty ocitli v situácii nerovnosti v porovnaní s tými, pre ktorých vnútroštátna právna úprava stanovuje kratšiu zákonnú lehotu.
91. Ako navyše v podstate uvádza predkladajúci vnútroštátny súd, vzniká otázka, či by páchatelia trestných činov, ktorí boli odsúdení v odvolacom konaní, mali znášať bez ohľadu na lehotu, v ktorej podajú dovolanie, dôsledky rozhodnutia vnútroštátneho zákonodarcu stanoviť trojročnú dovolaciu lehotu.
92. V rámci riadneho priebehu konania, ktorého súčasťou je dovolacie konanie, majú odsúdené osoby základné právo na uplatnenie zásady lex mitior. Je úlohou členských štátov upraviť dovolaciu lehotu tak, aby táto zásada nebola v rozpore s inými zásadami, akými sú zásada právnej istoty a zásada prezumpcie neviny.
93. Tak ako slovenská vláda sa domnievam, že formulácia bodu 103 rozsudku BAJI Trans naznačuje, že samotná existencia stanovenej lehoty na podanie opravného prostriedku je definičným znakom riadneho opravného prostriedku. Rovnaké chápanie je naznačené aj v rozsudku ESĽP z 8. júla 2019, Mihalache v. Rumunsko(46). Samotná dĺžka lehoty na podanie opravného prostriedku preto nie je relevantná na účely uplatňovania článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty. Podstatné je to, že podanie takéhoto opravného prostriedku je časovo limitované.
94. V dôsledku uvedeného trojročná lehota na podanie dovolania podľa môjho názoru nebráni uplatneniu zásady uvedenej v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty.
95. Po štvrté podľa slovenského práva nie je na podanie dovolania potrebné preukázať výnimočné okolnosti.
96. Tak ako zdôraznil predkladajúci vnútroštátny súd, je potrebné zdôrazniť široký rozsah dôvodov, ktoré možno uplatniť ako dovolacie dôvody. Ako uvádza tento súd, dovolatelia tak môžu namietať nezákonné zloženie súdu, zaujatosť sudcov či orgánov činných v trestnom konaní, jeho nepríslušnosť [§ 371 ods. 1 písm. a), b) a e) Trestného poriadku], porušenie práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], skutočnosť, že rozhodnutie ja založené na dôkazoch, ktoré boli vykonané nezákonným spôsobom [§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku], nesprávne právne posúdenie [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku], ale aj napríklad uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uloženie takého druhu trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa [§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku]. Domnievam sa, že tieto dovolacie dôvody nemožno považovať za výnimočné okolnosti.
97. Ako navyše vyplýva z bodu 107 rozsudku BAJI Trans, je nepodstatné, že podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku ani vykonať nové posúdenie dôkazov.
98. Dovolanie v rámci trestného konania je teda súčasťou riadneho priebehu konania. Ako také predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať a ktoré môže podať v lehotách stanovených zákonom a bez toho, aby musel odôvodniť výnimočné okolnosti. Tento opravný prostriedok neslúži na zabezpečenie konzistentnosti judikatúry v záujme zákona.
99. Dodávam, že odkladný účinok podania opravného prostriedku proti odsudzujúcemu rozsudku je len znakom existencie riadneho opravného prostriedku.(47) Poukazujem však na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky môže odložiť alebo prerušiť výkon rozhodnutia, proti ktorému bolo podané dovolanie, až do vyhlásenia rozsudku o tomto dovolaní.(48) Okrem toho na základe § 380 ods. 2 Trestného poriadku, ak tento súd zruší právoplatný odsudzujúci rozsudok, rozhodne o väzbe.
100. Tiež je potrebné pripomenúť, že podľa článku 52 ods. 3 Charty zmysel a rozsah práv zaručených v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v tomto dohovore.
101. Hoci teda tento dohovor nepredstavuje právny nástroj formálne začlenený do právneho poriadku Únie, keďže k nemu Únia nepristúpila, v dôsledku čoho výklad práva Únie, ako aj preskúmanie platnosti aktov Únie sa musia vykonať s ohľadom na základné práva zaručené Chartou, nič to nemení na tom, že článok 7 EDĽP sa musí zohľadniť ako prah minimálnej ochrany pri výklade článku 49 ods. 1 Charty, keďže tento posledný uvedený článok obsahuje prinajmenšom rovnaké záruky, ako sú záruky stanovené v tomto článku 7.(49)
102. Súdny dvor preto musí dbať na to, aby výklad, ktorý poskytuje v prejednávanej veci, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá neporušuje úroveň zaručenú týmto článkom 7, tak ako ho vykladá ESĽP.(50)
103. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že požiadavky, ktorým podľa článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty podlieha prípadné uplatnenie zásady lex mitior, ktoré vyplývajú z vyššie uvedených úvah, zabezpečujú vzhľadom na judikatúru ESĽP úroveň ochrany tejto zásady, ktorá nie je v rozpore s úrovňou ochrany zaručenou v článku 7 EDĽP, ako ju vykladá ESĽP. Pokiaľ ide o túto otázku, nenašiel som nijakú judikatúru ESĽP, podľa ktorej by sa dovolanie, ktoré možno podať v trojročnej lehote, považovalo za mimoriadny opravný prostriedok.
104. Stručne zhrnuté, slovenské predpisy týkajúce sa dovolania umožňujú navrhnúť zrušenie odsudzujúceho alebo oslobodzujúceho rozsudku. Stanovujú jasne určenú lehotu na podanie tohto opravného prostriedku, toto právo priznávajú predovšetkým stranám konania, a navyše nevyžadujú existenciu výnimočných okolností. Z tohto dôvodu nemožno toto dovolanie na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty považovať za „mimoriadny opravný prostriedok“. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje o tomto druhu opravného prostriedku, je preto povinný, keď rozhoduje v rámci pôsobnosti práva Únie, uplatniť neskoršiu trestnoprávnu úpravu, ktorá je pre odsúdenú osobu priaznivejšia, v zmysle tohto ustanovenia.(51)
105. V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že na jednej strane RL podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v lehote stanovenej relevantnou slovenskou právnou úpravou bez toho, aby musel odôvodniť výnimočné okolnosti, a že na druhej strane tento súd má prinajmenšom možnosť zrušiť rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo 14. decembra 2023.
106. S výhradou overenia predkladajúcim vnútroštátnym súdom preto toto rozhodnutie nemožno považovať za „právoplatný odsudzujúci rozsudok“ na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty.
107. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky bol na základe článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty povinný uplatniť na RL priaznivejšiu právnu úpravu vyplývajúcu z novely, a to bez ohľadu na skutočnosť, že táto právna úprava nadobudla účinnosť až po vydaní rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktoré sa podľa slovenského práva považuje za „právoplatné“.
V. Návrh
108. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Ústavný súd Slovenskej republiky, takto:
Článok 49 ods. 1 posledná veta Charty základných práv Európskej únie
sa má vykladať v tom zmysle, že:
súd členského štátu, ktorý rozhoduje o dovolaní proti súdnemu rozhodnutiu, ktoré je odsudzujúcim rozsudkom vydaným v trestnom konaní a ktoré sa podľa vnútroštátneho práva považuje za právoplatné, je povinný uplatniť právnu úpravu, ktorá je pre odsúdeného priaznivejšia, ak táto právna úprava nadobudla účinnosť po vydaní tohto súdneho rozhodnutia, a to bez ohľadu na skutočnosť, že toto dovolanie možno podať v trojročnej lehote.